Nika (P)

Vstávajte! Tu mi prespávať nebudete!“

Sprievodca v nažehlenej rovnošate triasol Pedrom ako hruškou na jeseň. V jeho očiach bol Pedro bezdomovec, čo využíva dobrodenie železničnej siete, aby sa vyspal v teple pod strechou. Trampa tu zrejme videl naposledy jeho otec. Nemohol tušiť, že maník v khaki tričku patrí k jednej známej kapele a vo vlaku sa ocitol iba omylom!

Sorry,“ zahlásil Dany. A po anglicky začal vyzvedať, kde je najbližšia požičovňa bicyklov.

Príslušník modrej armády zozbieral zvyšky školskej angličtiny a tvrdo požadoval lístok. Márne som mu vysvetľovala, že nebola otvorená pokladňa. Pokutu nám síce odpustil, ale na najbližšej zastávke sme museli vystúpiť.

Názov stanice mi nič nepripomínal, zrejme som v týchto končinách naozaj nikdy nebola. Všetky dvere boli pozamykané, po kútoch sa váľali ohorky cigariet, črepy z rozbitých fliaš a špinavé chuchvalce topoľových semien. Jazdný poriadok ktosi ošklbal. Na turistickej mape pred stanicou sa tiež podpísali vandali, ale dalo sa z nej zistiť, že nás od domova delí najmenej desať kilometrov.

Dany vylovil mobil a chvíľku naháňal signál po okolí stanice.V zarastenej záhradke medzi žihľavou, floxami a rozkvitajúcimi bielymi ľaliami konečne pochopil, že chytí nanajvýš kliešťa. Hodil teda mobil do ľadvinky a s odhodlaním maratónca vyštartoval tam, kde tušil domov.  Pedro ho nasledoval ako verná zombie. A mne nezostávalo, než vydať sa rovnakým smerom.

 

Dovolenkové plány sa mi zosypali ako domček z karát. Karola som od rozvodu nevidela, zabúdal aj na súdom vymerané alimenty. Dcérky som poslala aspoň na tábor a dýchala som čerstvý dedinský vzduch na záhrade u našich.

Radovala som sa ako malé decko, keď sa v piatok večer zjavil starší brat Dany. Mal pre mňa narodeninové prekvapenie, lístky na festival. Country znáša iba preto, že v jednej kapele pred dávnymi rokmi spievala jeho milovaná sestrička, a milovanú sestričku potreboval vytiahnuť medzi ľudí, aby zabudla na tú nečakanú facku, čo jen život pripravil. Kariéru speváčky som hlúpo obetovala na oltár manželstva. Chcel to Karol a vtedy nebolo nič, čo by som pre miláčika neurobila!

Keď som po toľkých rokoch videla chalanov, ako vyskakujú na pódium, bila sa vo mne závisť s ľútosťou. Dobre som ja vedela, že vydali už tretie album a že sa muzikou úspešne živia! Ale keď spustili tie isté pesničky, ktoré som tak dobre poznala, neodolala som a šla som sa im hneď po vystúpení pripomenúť. Žalúdok som mala až v hrdle ako puberťáčka, ktorá si ide pre podpis na fotku od slávnej hviezdy.

Najväčší strach som mala z Pedra. Nikdy celkom neprehryzol, že som sa rozhodla odísť. Naše hlasy skvele ladili, a nielen hlasy. Pedro býval môj najlepší kamarát, myslela som si, že to tak zostane naveky. Ale on mi nechcel ísť ani za svedka a na mojej svatbe sa opil ako delo. Odvtedy sme sa nevideli.

Pedro ma objal svojimi medvedími labami, akoby sme sa rozlúčili včera. A hneď ma  začal ukecávať, aby som s nimi dala prídavok. Moja odvaha šla na dovolenku. Kdežeby, po toľkých rokoch a nerozospievaná! Ibaže on sa len tak nedal, našiel si ma v publiku a stiahol ma aspoň na jam session. Danyho celkom samozrejme pribalil. Prebdená noc pri ohni, pesničkách a dobrom víne mi utiekla ako chvíľka...Nad ránom Dany nekompromisne zavelil odchod. Pedro si nenechal vyhovoriť, že ma odprevadí na vlak a odprevádzal ma tak dlho, až s nami nastúpil aj do vagóna. Lenže vlak sa pohol a skákať za jazdy s gitarou v cene ojazdeného auta by bolo bláznovstvo. A tak si k nám prisadol, hrkot kolies nás ukolísal a zobudil nás až ten sprievodca. O dve zastávky neskoršie, ako sme potrebovali.

 

Značená cesta viedla medzi domami a záhradami a nikde ani živá duša.

Iba dedko –ranostaj trhal burinu medzi hriadkami:„Kamže, mladá pani, tak sama? Nepočkáte na autobus?“

Dobrý...Ide až poobede, nie?“ neurčito som kývla pred seba.

Dedku zdvihol oči spod klobúka: „Po tretej.Ráno tam, poobede naspäť a vlak tak isto. Inak tu zdochol pes.“

Psisko ako hora, niečo medzi vlčiakom a kóliou, na protest zo dva razy brechlo a odkráčalo rozvaliť sa na zápražie.

Už ani do kostola tu ľudia nechodia,“ vzdychol si dedko. „O konci sveta ste počula? Veru sa to blíži...Ani tie huby nerastú. Aj polievať nám zakazujú. Ozaj. Vody nechcete? Studňu mám dobrú!“

Studňu som odhadla na solídny obsah dusičnanov.

Ďakujem, musím bežať...kamaráti šli napred.“

Videl som nejakých dvoch...Ktorýže čert vás sem doniesol?“

Zaspali sme vo vlaku.“

Aha, tak. Dobré ráno, vravím im. Zamrmľali pod fúzy a bežali, akoby im za pätami horelo. Myslel som, bohviečo zasa ukradli. Je to tu u nás opustený kus sveta, po čom nič, to nám sem chodí, viac odnesú, než prinesú. Ani zámky na záhradách im nie sú sväté. Vnučka mi kúpila mobil, vravel som jej, že načo, signál máme až tamto hore na lúke. Aj satelit mám vzadu na chlieve, zaťko mi ho namontoval. Máte vidieť ten obraz, keď beží hokej! Naozaj nepočkáte?“

Dovtedy som dávno doma. Čo to je, desať kilometrov!?“ zahrala som hrdinku. „Alebo tá mapa pri stanici klame?“

Mapa je mapa. O tom lese sa rozprávajú čudné veci,“ dedko odhodil za chrbát vyrytú púpavu a spakruky si narovnal kríže. „Tuto vedie cesta, ak chcete,“ ukázal v smere žltej šipky. „Držte sa vľavo, až prídete k rybníku. Kačice tam poľovníci chovajú. A pozor na bludné korene. Mnohých pomotali dookola!“

Tak zle hádam nebude.“

Dedko sa nahol cez plot a stíšil hlas do tajomného šepotu: „Jeden tam veru aj nocoval. A za tú jedinú noc mu vlasy osiveli! Máte krížik? Posvätený? A modliť, pani moja, modliť sa viete?“

Kývla som mu na všetko a pozrela som na hodinky. Už zasa nešli, boli to tie od Karola. Oprava by bola drahšia než nové.

Počkajte, pani moja.“ Dedko ma zastavil posunkom. „Ako vyjdete z lesa, nájdete tam dub, má dobrých päťsto rokov, ochranári dali k nemu aj tabuľku. Odtiaľ uvidíte rybník. Nie, aby ste sa tam kúpali! Dno je plné bahna, nečistia to, lajdáci. A pozor pod tým dubom, tam už víly štyroch chlapov utancovali! Jeden sa z toho aj zbláznil a doteraz je v liečebni.“

Bežím, aby mi neutiekli. Majte sa tu pekne. A ďakujem!“

Každý sa dnes tak ponáhľa,“zahuhlal dedko a lopatkou vyryl ďaľšiu púpavu. „Spánombohom.“

 

Chalani zakempili na okraji lesa pod stromom posiatym smerovníkmi.

Aj teba zdržal deduško?“uškŕňal sa Dany.

Nemá s kým pokecať, chudáčisko. Spomínal rybník. Vraj je plný bahna.“ O vílach som radšej pomlčala. Rehotali by sa, že veľa čítam rozprávky.

Vodná plocha na obzore!“ zajasal Pedro. „Bahno mi je fuk, len ak tam nie je kyselina.“

Voda bude samá sinica,“ odhadol Dany.

No a?“ Pedro nebývale ožil. „Neblázni, ty hygienou posadnutý! Slnko hreje ako besné, a čo bude ešte za hodinu! A na značených chodníkoch o rybníku nie je ani zmienka. Lajdáci!“ .

Jeden z chodníkov viedol k pamätnému dubu. Značkári ho evidentne uznali za dôležitejší orientačný bod, než akýsi rybník...

Starký spomínal, že ten dub rastie na lúke neďaleko rybníka,“ svitlo mi. „To by sme mali tri kilometre k rybníku. Do mesta najviac desať. Dany, ty so svojou kondičkou budeš doma, než sa ti decká zobudia,“ potešila som brata. „Pred švagrinkou sa vyhovor na mňa a keby ti Zuza neverila, nech mi zavolá.“

Natiahneme nohy, než začne slnko blaznieť a potom môžeme relaxovať v akvaparku,“ ozval sa v mojom bratovi športovec.

Vypľul by som dušu, takým tempom!“ protestoval Pedro. „A akvapark je zvrhlosť! Dávam prednosť lesu,  divočine a nasávaniu inšpirácie! A hoci aj tým siniciam! Hanka, nepridáš sa? Kedy si naposledy bola na poriadnom vandri?“

Hanka ide so mnou!“sprísnel Dany.

Brzdi, brašuľo,“ hnevala som sa.“ Pedro nie je ľudožrút ani upír a mal tisíce príležitostí zožrať ma, než si ma vzal Karol.“

Prisahám, Dany, že ti z Hanky ani neodhryznem, ani ju nevyciciam!“ dušoval sa Pedro.

Idem sama, aby ste vedeli! Nie som malá, zabudli ste?“

Desať rokov sa nevidíme a ty by si sa ma chcela takto lacno zbaviť?“ protestoval Pedro.

Pedro má pravdu, ktovie, kedy sa zasa stretneme,“ uznala som. „S Magduškou a Aničkou po festivaloch veľa nenachodím.“

Ako chcete,“ Dany sa odhodlane zdvihol. „Pedro, daj mi na Hanku pozor.“

Okej,“ uškrnul sa Pedro. „O Hanku sa neboj. Ty by si si mal dávať pozor. Čosi sa mi marí o výskyte besných veveríc, čo sa prednostne vrhajú na značku adidas. Neznášajú akord d-mol, tak keby čosi, zahvízdaj na prsty a hneď som tam.“

Dany po ňom hodil vražedný pohľad a nabral ostré tempo. V cyklistickom úbore sa medzi stromami mihal ako obrovský farebný papagáj. Chvíľku som skúsila držať s bratom krok, už za tie besné veveričky, ale odpadla som po prvom kilometri. A tak som si radšej počkala na Pedra, ktorý ďaleko pozadu nasával inšpiráciu. Ťahali sme sa z nohy na nohu a užívali sme si zeleň a prírodu ako pred rokmi, keď nás chytilo túlanie. Spočiatku rovný chodník sa začal kľukatiť pomedzi rozosiate balvany a skaliská. Zem pokrývali niekde vankúše machu, inde zasa húštiny papradí a nebyť odtlačkov nôh a stôp po kolesách bicyklov, skoro by sa zdalo, že tadiaľto už roky neprešla ľudská noha. A koreňov tam bolo neúrekom, liezli zo zeme a z machu ako hady a niektoré veru vyzerali, že by mohli byť aj bludné! Dokonca ani potoky tu netiekli, ako by sa patrilo, iba sa tak lenivo plazili, až to miestami budilo dojem, že v týchto končinách dokonca aj voda tečie do kopca. Liany divého chmeľu sa hompáľali na stromoch ako dlhočizné povrazy. Skvelé miesto na bojové hry aj na bezcieľne blúdenie! Magda s Ankou by boli iste nadšené! Len skautské vedomosti by tu asi nevyužili. Mach na stromoch totiž kašľal na svetové strany, slnko cez koruny stromov nebolo skoro ani vidno a skúste si niekedy s digitálkami na ruke naháňať sever! Aj my dvaja s Pedrom sme už začínali váhať, či sa predsa len nemotáme dookola. A práve vtedy na nás priezorom medzi stromami žmurkla hladina rybníka.

Voda!“ zreval Pedro a vzal to najkratším smerom tam, kde sa leskla vábivá fatamorgána. Niekoľkokrát sme ešte zapadli do močariny, až nám špinavá voda čľapkala v botaskách, ale napokon sme vyliezli na napodiv suchej lúčke. Vodnú plochu pred nami lemovalo tŕstie a lekná a brázdili ju kŕdliky kačíc.

Stop, pauza!“ Pedro oprel gitaru o prvý strom a stiahol ma priamo do vankúša materinej dúšky.

Z vrbiny pod nami som začula špliechanie vody, hovor a chichot. Medzi stromami sa mihla ženská silueta bez plaviek.

Vidíš to, čo vidím ja?!“ vyšepol Pedro, neskrývajúc nadšenie. „Miestna mládež na zákazy kúpania evidentne kašle!“

Lovila som v batohu posledné tatranky a viečka mi padali od únavy, sotva som udržala oči otvorené, za hrnček kávy by som dala polovicu života. Odvykla som flámovaniu, ide to so mnou dolu vodou!

 

Minula nás skupinka dievčat v letných šatočkách. Mierili tam, odkiaľ sa niesol šplechot a chichot. Jedna z nich sa otočila,ryšavé pramene si provokatívne odhodila z čela a belaso ľadovým  pohľadom prebodla práve len Pedra.

Slečna, vy asi budete tá rusalka,“ nedal sa Pedro vyviesť z rovnováhy.

Haha,“ chytila sa na udicu, „aj vy poznáte tie rozprávky dedka Mantáka? Miestna postavička. Keby ich tak niekto spísal...Na niečo sem treba lákať turistov, a na čo iné...Jej, vy tu máte gitaru?“ všimla si.

Moja žena,“ siahol Pedro po drahocennom nástroji. „Nepožičiavam.“

Čo, keby sme si ju vypožičali aj s muzikantom? Prosím...Máme narodeniny,“ nedala sa ryšavka „Volaj ma Nika. A ty si...?“ Viac než sedemnásť som jej nehádala. Drzá bola ako Karolova milenka.

Ktorá z vás má narodeniny?“ vyzvedal Pedro.

To je jedno,“ usmiala sa Nika. „Narodili sme sa všetky v jeden deň. Máme asi tak tisíc rokov, ale to sa neráta. Každú jar sa narodíme znova. Z leknových kvetov. Pre život potrebujeme iba vzduch, vodu... Občas si zamaškrtíme na ovocí. Ale iba toľko, aby nás uniesla hmla. Na jeseň chodíme spať hlboko pod vodnú hladinu a čakáme, až lekná zasa rozkvitnú.“ Akoby hrala dobre naučenú úlohu!

Aha, chápem,“ usmial sa aj Pedro vševedúcim úsmevom.

Ťažko,“ zatvárila sa prezieravo. „Smrteľníci si iba myslia, že všetko vedia. Nič neviete!..Treba sa radovať zo života, zabudnúť na starosti, smiať sa a tancovať!“ Zatočila sa dokola, sukňu mala ako rozvinutú bedľu. Jej smiech pripomínal zurčiaci potočik. Poď,“ chytila za ruku Pedra. „Nenechaj sa mi prosiť, urazíš ma.“

Ja a tancovať?!“ vytrhol si Pedro ruku. „Hrať, prosím, ale...A bez Hanky nikam nejdem!“ hľadal u mňa pomoc aj očami. Najprv si zavarí,  potom cúva, kocúrisko bezzubý!

Nika stratila náladu, ľahostajnosť iba predstierala: „Ako chceš...vezmi ju so sebou!“

Pedro, len chvíľku, nič nám to neurobí,“ pridala som sa k prehováraniu. „Kamarát je muzikant,“ praskla som ho ryšavke. „Dnes má celkom výnimočne voľno a nechce sa mu pracovať.“

Hanka, prehovorila si ma. Zahráme im. Ale potom sa ide do vody!“ Pedro zdrapol gitaru. „Nebuď prekvapená, ak sa niekde vynorí banda ozbrojených elfov,“ šepkal mi. „Raz som na takej šaškárni už bol. Matúš mal necelých šestnásť,  Jana ho nechcela pustiť a tak ma zavolal. Myslel som si, že je to nejaký festival, jarmok, rytierske súboje a tak. Kdežeby! Celý deň sme sa mlátili drevenými zbraňami, namaškarení v kostýmoch. Aj sa na mňa tak pozerali, akoby som archeológom utiekol z jamy! Navrhol som Matúšovi chlapskú dohodu. Malo to svoje jasné pravidlá, žiadny alkohol, cigarety, drogy,  flákanie v škole. A Jane som prehovoril do duše, aby neblbla.“

Matúš...Bývalo to také zvedavé chlapča s belasými očami,“ spomínala som. „Dospelého by som ho už asi nespoznala.“

Utieklo to. Na jeseň ide na vysokú,“ pochválil sa mi Pedro. „Pokojne by to mohla byť jeho frajerka,“ hlavou kývol na tú, čo nás viedla. Nezaujímalo ho, že nás mohla počuť.

Narodeninový piknik strážil obrovský dub. Dvaja chlapi by ho neobjali. Všade po okolí poletovali víly, odhadla som ich na študentky gymnázia. V tieni koruny rozprestreli veľkú zošívanú deku a na nej porozkladali drevené mištičky a košíky s rozličnou zeleninou a ovocím. A v džbánkoch bola obyčajná voda. Rozhodne to bolo štýlové!

Pedro sa oprel o kmeň dubu a začal hrať. Dievčatá si posadali okolo, pozerali naňho ako na zjavenie, jeho tvár zrejme poznali z najnovšieho albumu. Hral samé nové piesne, máloktorú by som už vedela...

V ich veku som aj ja utekal do fantázie,“ pošepol mi Pedro. Napil sa vody a vzal si z ponúkanej misky jahodu. „Matúš je celý po mne. Ľutujem, že som s ním nemohol byť viac. Víkendy sú málo, a Jana si našla takého, čo sa jej netúlal,“ opäť siahol po gitare a udrel do strún.

Čo mu je, že je taký strápený?“ priplichtila sa ku mne Nika.

Skúsila som jej to vysvetliť a dúfala som, že už dá pokoj.

Aj ty máš trápenie, vidím ti to na očiach,“nedala sa.

To je za mnou,“ skúsila som ju oklamať.

Prebodla ma očami ako párom cencúľov: „Pozri sa na svoj obraz v studničke! Si ešte mladá, krásna, môžeš byť aj šťastná!“ povedala mi veľmi dospelo. „Keby si bola mládenec, čo ešte nikdy nepomyslel na dievča, obdarovala by som ťa darom, na aký sa nezabúda. Nad ženami nemáme moc. Škoda.“

Dnes už myslia na baby aj malí chlapci v školkach,“ pousmiala som sa spomienke na Magduškinu prvú lásku.

Svet sa stále niekam ponáhľa,“ ševelila Nika. „Ľudia zabúdajú aj na obyčajnú radosť zo života a tá im potom chýba. Radosť je ako kvapky rosy. Treba ju zozbierať, rýchlo, než ju vysuší poludňajšie slnko. Zatancuj si s nami. Prosím!“ ťahala ma za zápästie z trávy.

Držala takou silou, že sa mi nepodarilo vytrhnúť sa jej. Iba tie hodinky mi skĺzli z ruky, odleteli oblúkom do vody a bahno sa za nimi zavrelo.

Nech bahno navždy pochová spomienky. Staň sa tak,“ vyslovila Nika celkom vážne. „Tu máš odo mňa dar. Dve kvapky radosti.“ A vtisla mi do dlane dve biele perličky na striebristom vlákne.

Perly nosia slzy,“ namietla som.

To si ľudia vymysleli,“ hnevala sa Nika. „Vieš, ako je to naozaj? V každej perle je schovaná maličká kvapka živej vody. Kde vládne lož, živá voda ju odhalí.Preto sa ľudské nevesty toľko boja ozdobiť sa perlami. Tušia, že ich oklamú! Vidím ti do duše. Je chorá, ale ja ju vyliečim, pretože mám takú moc. Nebude to ľahká cesta, čaká ťa na nej niekoľko smutných chvíľ, ale napokon všetko dobre dopadne, ver mi to. Psst,“ spozornela, „Nepočuješ tú nádhernú hudbu?“

Počujem. Osikové lístie ševelí.“

Lístie?! Kdežeby! Muzikanti ladia nástroje! Tanec nám začína!“

Myslela som si, že až večer pri mesiačiku...?“

A čo sme my dajaké bludičky?“ smiala sa mi Nika. „Kvetinové víly tancujú, keď je slnko najvyššie! Ráno rozkvitáme so slnkom, večer sa ukladáme spať do našich kvietkov. Sme krehké, myslia si o nás, že sme bezmocné. Moc nie je v ostrí meča, chichi, my máme iné zbrane!. Ženy sa nás nemusia báť. Každá je napoly víla, stačí ju v sebe iba objaviť. Nebráň sa láske a radosti, keď už kliatba pominula. Dávaj šťastie, dávaj radosť, dávaj lásku, to sú tvoje zbrane! Keby si bola chlapec, ktorý ešte nikdy nepomyslel na lásku, mohla som ti dať ružu z čistého zlata. Ale takto...“

A čo by som robila s takou?“

Ľudia predsa túžia po bohatstve. Ty hádam nie?“ pozrela mi do očí.

Stačilo by mi len toľko, aby som sa nemusela starať, ako zaplatím účty ,aby som mohla vziať dcéry v lete k moru...Zostala som na ne sama, ale zvládneme to.“

Neviem, čo ma prinútilo zverovať svoje starosti tomu mladučkému stvoreniu. Zdalo sa mi, že Nika ma chápe.

Vzala ma za obe ruky: „Si taká krehká. Nebývala si kedysi našou sestrou? Spomeň si...Nie sme predsa bezmocné! Kto nám ublíži, toho omámime voňou a zahubíme, zahubíme! A prelietavých mužov bez milosti utancujeme! Takto!“zatočila sa so mnou a ryšavé vlasy  jej zažiarili ako slnečný kotúč.

Chudák Pedro,“ obzrela som sa na kamaráta. Hral ako o život. Vedel to, alebo len tušil?

Neboj sa o svojho muzikanta. Zabudol, ako vyzerá radosť. Všetku ju porozdáva iným, pre seba si nenechá ani kúštik a potom je smutný. Naučila by som ho ja zbierať kvapky radosti! Ibaže to by ho asi zabilo. A zabiť môžem iba takého, za ktorým nebudú plakať. Že ma to nenapadlo prv! Možno by ste vy dvaja našli radosť spoločne! Niektorým sa to podarilo, hoci boli starí. A vieš ty čo? Darujem ti ho!“ smiala sa Nika a točila sa so mnou vo víre.

Neubránila som sa úsmevu: „Hudba, to je jeho radosť. A ja mám zasa dcéry.“

Ani sa nenazdáš a vyrastú ti, odídu z domu...Lepšie zostarnúť s niekým, ako sama.“

Čo ty o tom vieš?“ namietla som.

Všetko.“ V tej chvíli mala pohľad múdrej stareny. Skoro by som jej uverila aj tých tisíc rokov!

Slnko je vysoko. Aj tebe treba tancovať. Aby si nezvädla rýchlejšie, než prejde tvoj čas!“

Vtiahla ma do kola s ostatnými. Tanec bol rýchly ako krútňava a hlboký ako vody bezodných jazier ďaleko na severe, kam som sa vždy túžila pozrieť. Náhle sa mi zatmelo pred očami, dopad na zem bol tvrdý ako pád zo susedovej čerešne, keď som mu ako dievčatko lozila cez plot na zrelé plody. Asi som aj vykríkla...Hmla ako mlieko mi zastrela slnko. Tancujúce kolo sa pomaly dvíhalo zo zeme, vysoko nad moju hlavu, až mi zmizlo v letnej horúčave nad rybníkom.

 

Hanka, preber sa! To bol iba sen!“

V prvej chvíli mi nezaplo, kde som a čo tu Pedro robí...

Ja som naozaj zaspala!?“

A pekne tvrdo.“

Koľko je vlastne...“ pozrela som na zápästie. „Stratila som po ceste hodinky.“

Pohľadáme?“

Kašli na ne. Boli to reklamné, Karol ich dostal od akejsi firmy. Kam zmizli dievčatá?“

Dcérky máš predsa na tábore.“

Nemyslím dcéry, ale tie, čo mali piknik pod dubom.“

Prisnili sa ti. Boli tu len malé decká, vykúpali sa a odfrčali na bicykloch.“

Asi to tak bude...Idem sa radšej okúpať.“

To je rozumné. Ja som tam bol už trikrát.“

Zaplávali sme si medzi lekná. Pripomínali mi zlatovlasé dievčatá v bielych šatách. Na niektorých sedeli drobučké kvapky rosy.

Netrhaj,“ zastavila som Pedra, keď už siahal po rozvinutom kvete. „Zvädol by. A beztak sú chránené. Odkvitnú, vysemenia sa, narastú ďaľšie lekná. Víly budú mať kde spávať.“

Taký text by frčal,“ Pedro už zasa myslel na prácu. „Škoda, že si s nami nezostala. Mal som ťa tomu Karolovi prebrať,“ nadhodil položartom.

Veď si mal predsa rodinu.“ A nechtiac som vypustila kostlivca zo skrine.

Matúš by ti povedal, čo sme boli za rodinu!“ vybuchol Pedro. „Manželia sme boli iba naoko, doma sme sa skoro nestretli a syn bol u toho, kto mal čas.“

To som vážne nevedela.“ Vedieť to, ozvala by som sa mu prv. A nehrala by som urazenú.

Nikomu som nevešal na nos svoje problémy a tebe najmenej,“ zmiernil Pedro. „Brali sme sa mladí. Ja začínajúci muzikant, Jana výstavný kus kočky a decko bolo na ceste. Ibaže sa ukázalo, že sme každý z iného cesta. Rozvod sa ťahal kvôli Matúšovi. Keď si sa vydávala za Karola, nebolo mi do smiechu, ale prial som si, aby to vyšlo aspoň tebe. Vrhol som sa na kapelu, dreli sme ako kone, aj preto sme teraz tam, kde sme.“

Horko som sa usmiala. Môj kostlivec behal nezamknutý po svete. Rozprávať o ňom bolo nad moje sily.

Vážka mi pristála na nose, akoby mi chcela dať za pravdu. Ponorila som sa pod hladinu, otvorila som oči a predo mnou zrazu ležal iný svet. Voda bola celkom priezračná, plávali v nej drobné rybky, dlhočizné steblá vodných rastlín sa mi omotávali okolo rúk. Ten svet som odkiaľsi dôverne poznala. Neublížil by mi. Bola som tam doma.

Iba nadýchnuť som sa musela nad vodou.

Kde si sa túlala?“ spýtal sa ma Pedro a vyplietol mi z vlasov dlhočiznú vodnú rastlinu.

Na návšteve. Je tam prekrásny vodný zámok. Nemá múry, je totiž celý z vody. Strážia ho kŕdle drobných rybiek, šupiny sa im ligocú ako zo striebra. Ich kráľovná nosí šaty z rannej hmly a črievičky z rybích šupiniek a živí sa rosou z kvetov. Povedala mi, že kvetinové víly majú tisíc rokov a pritom vyzerajú na sedemnásť. A vieš, odkiaľ berú tú svoju večnú mladosť? Každý deň zbierajú kvapky radosti a navliekajú ich na šnúrky z pavučín. A vedia sa radovať zo života.“

Vymýšľaš si pekné rozprávky. Kto bude prvý pri gitare?“

Pedro ma nechal vyhrať a mohla somsi vybrať pesničku. Spievali sme ju spolu ako kedysi. Osiky nám zatlieskali lístím, divé kačky letkami. Aj hladina medzi leknovými kvetmi sa podozrivo začerila. Bola to rybka? Ktovie...

Spievať si nezabudla,“ uznal Pedro. „Rád by som ťa videl na skúške.“

Mňa, alebo môj hlas?“

Vyber si sama. Ja som iba muzikant, ktorý neoslepol na obe oči.“

Rozdelila som sa s Pedrom o poslednú tatranku, on so mnou o teplé bublinky. Slnko nad lesom nám pripomenulo, že je čas vydať na cestu. Lekná v zátoke nám kývali na rozlúčku.

Kto značkoval žlto značený chodník, ten musel niečo popliesť. Nemohlo to byť sedem kilometrov! Ani sme si nestačili všetko povedať a stáli sme na autobusovej zastávke.

Vo vrecku som nahmatala dve biele perličky na niti. Prekvapilo ma, že ich tam mám... Anka s Magdou neustále čosi navliekajú, možno mi ich tam schovali ony.

Pre šťastie,“ vtisla som perličky Pedrovi do dlane. „Bohvie, kedy sa uvidíme.“

Dúfam, že čo najskôr! Dany spomínal, že vaši chcú, aby si sa k nim nasťahovala. Prečo to neurobíš?“

Zo vzduchu deti neuživím. Lepšia mizerná robota ako žiadna.“

Aj ja mám pre teba rozprávku. Práve teraz súrne potrebujem človeka, ktorý ovláda účtovníctvo. A kapele chýba ženský hlas.“ Pedro si vypýtal moje číslo mobilu, že mi zavolá. Takých sľubov už bolo!

Porozmýšľaj. Čau.“ Dal mi pusu na líce, naskočil do autobusu a odfrčal za kapelou.

Volal mi po desiatej večer. Na spiatočnej ceste dostali defekt. Mikrobus odtiahli do opravovne a chalani prespali u mňa v obývačke. Kam by chodili. Spozornela som, keď spomínali stopárku. Krásnu hrdzavú sedemnásťku. Potrebovala hodiť do centra, inak by mesto obišli po diaľnici.

Skoro ráno u mňa zazvonili policajti. Prišli mi oznámiť, že sa zabil Karol. V dokladoch mal stále našu adresu. To ostatné ma ani neprekvapilo. Rýchla jazda, nezvládnutá zákruta, alkohol. Na mieste spolujazdca, ktoré ako zázrakom zostalo nepoškodené, sedela mladučká ryšavá slečna. Svedkovia ju videli vystúpiť. Stratila sa v parku medzi stromami. Mysleli si, že je to dcéra a v šoku bežala domov. Pedro ich vyviedol z omylu. Zrazu stál za mnou, hoci mi večer prisahal, že prespí celé dopoludnie. Urobil to,čo som nezvládla ja. Poslal strážcov zákona za Karolovou partnerkou. Bola som taká rada, že je tam so mnou! A tak som mu kývla na účtovníčku aj na kapelu a hneď, ako chlapci odišli opraveným mikrobusom, začala som baliť veci. Mala som všetkého dosť, Karola, bytu aj mesta, kde som prežila desať rokov. Dcéram to už vysvetlím.

Niku som stretla na Karolovom pohrebe. Prisahám, bola to ona! Žmurkla na mňa, akoby sme boli staré známe, na rakvu položila veľký biely kvet a než som sa k nej pretisla, zmizla mi medzi pomníkmi.

 

Viera Večeřová – Ribana

Kategorie Próza oldpsavců

Další spřízněnou soutěží je

Kenyho VOLEJ,

soutěž vodáckých povídek. Propozice a informace k soutěži najdete na :

http://kenyhovolej.cz/soutez/

Kontakt

Jan Hafran Frána Lísková 20, 31200, Plzeň
e-mail: soutez.Trapsavec@seznam.cz
soutez.trapsavec@seznam.cz