Svadobná cesta do raja (P)

Zatínám zuby a žmúrim nezvyklo namal'ované oči.
Usmievaj sa. Si predsa dáma...
Som šťastná, som šťastná, som šťastná...
Autosugescia nefunguje.

Tie ihličky stále tlačia ako peklo samo.

Práve odišiel prvý vlak. Kiež by som sa mohla rozbehnúť a zmiznúť s ním v diaľke.
Čo tu ešte robíme my dvaja?

Chalani krúžili okolo nášho domu s vytrvalosťou nočných motýľov. Dostávali kopačky, botasky a košíky. Len Ty si zostával, pretože Ty si bol kamarát...
Moja mama mi tvrdila, že by som si malá vybrať Teba. Smiala som sa a nezbadala som, že aj rodičia mávajú občas pravdu.
Lenže oni si za tie roky zvykli na kamaráta... Čert sa v nich vyznaj.

Tisíckrát si mi naznačil, čo ťa ku mne puta, a já som tisíckrát hodila spiatočku v strachu, že v tom jednom si ako ostatní chalani.
Sľuby sa sľubujú, keď vtáčka lapajú...
Malá som obavy, že vo mne budeš hľadať svoju bývalú lásku.
Bál si sa možno viac než já.
Moja chyba. O každej botaske a košíku si vedel. Zverovala som sa ti ako bratovi a nič netušiac, pestovala som v tebe nedôveru.

Až v lete...
Nechala som sa vylákať na vander z příležitosti oslavy Tvojich narodenín. Pod skalami vysvitlo, že oslavovať budeme len my dvaja.
Odpustila som ti malý podraz. Vlastne sme si stačili.
Zliezali sme v skalách cestu za cestou. V tej poslednej padla tma, museli sme zažať čelovky.
Na vrchole škál pod hviezdami sme si dali pusu. Len tak z blbosti.
A zrazu sme zatúžili dobehnúť všetky roky, co sa nám vlastnou vinou rozplynuli pod nesmelými prstami.

Obaja sme vedeli, že naše bratstvo - sesterstvo na lane môže náhle skončiť pádom, ktorý násilím pretrhne namáhavo upradenú niť. Stačí chybný krok a nie sme.
A s láskou, s tou prelietavou potvorou, je to rovnaké. Urobíš hlúposť a nie je.

Požiadal si ma o ruku s nádherným bodliakom namiesto kytice. Kam sa hrabú orchidey.
Kyticu si dal mojej mamě. Zvädla.
Môj bodliak zostal. Visí mi nad posteľou v mojej izbe. Kvety z lásky nevädnu.
Vtedy sme ešte netušili, že čakáme potomka.

Moja dobrá mamička pri tej zvesti takmer zamdlela. Vzápätí sa pustila do zásoby domácej hruškovice a ešte neskôr do srdcervúceho plaču, že nedokončím vysokú školu.
Nič nepomohlo, že otcom je ten vychvalovaný chlapec, co sa ku mne tak veľmi hodí.

Veštili mi, že všetko dopadne inak, že sa rýchlo rozvedieš, alebo ešte rýchlejšie zabiješ. Že sú všetci chlapi rovnakí. Rozuměj, ožrani, frajerkári a túlaví kocúri. Čudujem sa, že to povedal právě otec.
Doparoma. Viem, že trampa s dušou horolezca na povrázku neudržím... Ani lano by mi nestačilo.
Málo chýbalo a přestala som veriť Tvojim přísahám. Ešte, že sa tak nestalo. Potrebujem v živote pevný bod.

Načesaná, načačkaná hlava má tiesni ako prilba. Niet nad rozpuštěné vlasy zviazané koženým remienkom namiesto čelenky.
Kaderníčka malá inu teóriu. Nedovolila som jej, aby má ostrihala ako ovečku. Viac som nevybojovala.
Mama tužila po bielej neveste. Podvolila som sa. Pre pokoj v rodině. Volániky a čípky nikdy neboli môj štýl...
Hrám hlavnú úlohu v komedii pre príbuzných.
Najradšej by som ušla...

A Ty?
Prečo nemáš na sebe svoj obvyklý maskáč? V sivom obleku si niekto iný. Slušné zostrihnutý účes ti nepristane.
V kravate pritiahnutej tesne pod nažehlený golier vyzeráš ako odsúdenec pod šibenicou. Koho si to vlastně beriem?
Meno, čo prečítal neznámy chlap v pritesnom saku... Keby si vedel, aké je mi tvoje meno cudzie. Roky ťa poznám pod prezývkou. Nezvyknem si.

Na svoje nové priezvisko tobôž nie. Teraz sa ním budem podpisovať, až pokým nás smrť alebo vlastná hlúposť nerozdelí. Pero sa mi trasie v ľadovej ruke. Je mi čudne.
Pusa od teba je pravá, nefalšovaná. Všetko ostatné mi môže byť ukradnuté.
Horda gratulantov, záblesky fotografov, aj hostina, ktorej sa musíme zúčastnit'.
Povinne a bez odhovárania.

Dali nám jednu lyžicu.
Toľkokrát sme jedli jedinou lyžicou z jediného ešusa... máme prax. Ale teraz sa mi trasú ruky ako starej babke.
Polievka sa mi vylieva na Tvoj nažehlený oblek.
Nie si úspešnejší. Trafíl si přesné moje našuchorené šaty.
Babky z príbuzenstva si šepkajú o nás dvoch.

Najradšej by som utiekla do lesov.
Vydržím do konca, musím vydržať...
Pre pokoj v rodině.

Všetci sú pod parou. Rodičia, príbuzní aj kámoši. Akoby prišli len preto, že niekde zadarmo nalievajú.
Já nepijem. Mám výhovorku. Nesmiem. Ani Ty nepiješ. Možno zo solidarity.

Ktorýsi z príbuzných pustil hudbu. To nie je naša hudba. Našu hudbu si hrávame v osade při ohni. Pospevujeme si ju cestou ku skalám. Pískáme si ju pri splavoch divých riek. Alebo len tak ziapeme na hory.

Pár povinných tancov. Pár povinných úsmevov. Čia je to vlastně svatba?

Zachytil si mój zúfalý pohľad a vyslobodil si má z náručia podguráženého strýka. Vďaka.
Bereš má za ruku, vyvádzaš voň zo zafajčenej miestnosti. Spod hŕby odložených šiat a zbytečností vyťahuješ svoj batoh, zbalený do obvyklých rozmerov. Lovíš v ňom moje nohavice, košeľu, bundu. A trekingové topánky, v ktorých chodím na vandre.
Chceš má takú, akú si má spoznal... chápem.
Dobre. Na Tvoju zodpovednost, láska. Len či pochopia ostatní...
Pomáháš mi z pritesných šiat. S úľavou vyzúvam topánky. Zložitý účes padá za obeť vode v umývadle.
Teraz som to já. Hned' sa cítim lepšie...
Nevadí ti, že mi z vlasov kvapká voda. Nevadilo ti to ani na splave, keď sme sa cvakli pod haťou.
Bez sivastého obleku a kravaty si moja krvná skupina.
Si to Ty. Môj kamarát, moja láska, môj brat... môj muž. To posledné znie hlúpo, ale zvyknem si.

Hodil si si na plecia batoh. Berieš má za ruku.
Počkaj... neblázni... Kam ma taháš? Myslíš to vážne?
To si píš, že súhlasím. Po ničom inom od samého rána netúžim.
Dopoludnia som ti před svedkami sľubila, že za Tebou pôjdem aj do pekla.
Kedy by som mala dodržať sľub, ak nie teraz?
Žena, poslúchaj muža svojho...

Rýchlo zmiznime, než si niekto všimne, že sme odišli.... Už sa vidím v našich skalách, pod vysokými smrekmi s voňavým ihličím.
Nechápaví ľudia, ukradli nám celú sobotu.
Nedeľu si vziať nenecháme.

Spútaní dlaňami dobiehame na stanicu.
Ešte stihneme svoj vlak.

Viera Večeřová – Ribana

kategorie Próza nad 23 let