.jpg?ph=7628832d1c)
Posledný vander....
Pip,pip,pip.....Tento zvuk nemocničných prístrojov sa mi zarezáva do mozgu už niekoľko dní...Cítim, že prichádza môj čas...čas na odchod za kamarátmi .. čas na posledný vander...
,, Dedo, dedo "... Rozleteli sa dvere a v nich sa objavila rozosmiata tvár môjho najmladšieho vnúčika..
,, My sme boli s ocinom v lese "...
,, Lukáško buď ticho a neotravuj deda, on teraz potrebuje kľud "... karhal ho môj syn, ktorý sa objavil hneď za vnukom...
,, Len ho nechaj, mne už nič neublíži "!!!!!
Pri pohľade na syna a vnuka som mal zvieravý pocit v žalúdku a pri srdci.... Ale ten pohľad stál za to... Dve generácie....Moja krv...
Predsa tu len niečo po mne zostane...Len škoda, že to už musím opustiť....
,, Ja nie som Lukáško, ja už mám trampskú prezývku "....
,, Áno ?? A akú ?? A kto Ti ju dal“??
,, Luke, dal mi ju tvoj kamarát Šulo.. Vraj on aj Tebedal prezývku a Ty zasa jemu "....
V spomienkach sa vraciam o polstoročie späť, do obdobia svojho detstva.. V tom čase bol našim ihriskom les.... Počítačom knihy od Karla Maya a rodokapsy od Foglara, Boba Hurikána a iných českých spisovateľov a tiež trampov. Namiesto autíčiek na diaľkové ovládanie sme mali drevené colty a samopaly ..
Je krásne letné sobotné ráno...Tak ako každú sobotu sa stretávame štyria najlepší kamaráti v bunkri z prútia...
,, Čo budeme dnes robiť"?? Opýtal sa najmladší z partie,Jakub...
,, Podme loziť na skaly ".. Navrhol som...
,, Nie, tam sme boli minulú sobotu"..Oponoval červenovlasý Roman...
A vtedy sa ozval Števo, najstarší z partie, ktorý dovtedy mlčky šúľal cigaretu z lístia...
,, Včera som videl ako išli do lesa takí divní ľudia.. Na chrbtoch mali batohy a niektorí mali aj gitary.. Na hlavách mali klobúky a pár z nich bolo boli oblečených ako vojaci "...
,, Aj ja s babkou sme niekoľkých videli"... Ozval sa Jakub...
,, A babka vravela, že sú to Banderovci"...
,, Ale čo táraš"??? Prerušil ho Števo...
,, Banderovci boli zlí ľudia, ktorí po vojne vraždili a drancovali.... Títo si vraj hovoria ,,trampi" . Išli na Uhliská a majú tam nejaké stretnutie... Navrhujem aby sme sa tam išli pozrieť"....
Bolo rozhodnuté...................
Tie hory sme všetci poznali doslova ako vlastnú dlaň..Po asi dvojhodinovej chôdzi sme už z diaľky počuli spev, kontrabas a gitaru...
,, Chalani ja sa bojím, čo ak sú to ozaj Banderovci a zavraždia nás".... Vyplašenými očami na nás pozeral Jakub...
,, Neboj, nezbadajú nás, vylezieme na ten veľký dub za nimi ... My ich budeme vidieť a aj počuť, ale oni nás nie"... Utešoval som ho a snažil sa skryť vlastný strach... Na tom dube sme často sedávali a každý z nás tam mal svoje vlastné miestečko... Čas pre nás vtedy prestal existovať až do chvíle, keď sa slnko začalo opierať o lesy na západe...
Plní nových dojmov zliezame zo stromu a nespozorovaní sa po tichu vytrácame..
Cestou domov sa pretekáme v opise našej špehúnskej výpravy....
,, Videli ste tie zástavky čo si tam vešali"??
,, Videli ste ako si všetci podávali ruky"??
,, Niektorí mali na košeliach pripnuté také hviezdy ako majú šerifovia v tých knihách"...
,, A na rukávoch mali nejaké obrázky"...
,, A prečo všetci stáli okolo toho veľkého ohňa, keď ho vôbec nezapálili??? Kto vie kedy ho zapália a čo budú na ňom opekať"??
,, A čo tí čo prišli pod strom, tí mali nejaké divné mená"..
,, To nemali mená, ale prezývky "....
,, Mali by sme si dať aj my nejaké"...
Zvyšok cesty ideme mlčky, každý ponorený do svojich myšlienok a predstáv..
,, Ja už to mám"....Ozval sa do ticha Števo, keď sme už boli skoro doma...
,, Roman má ryšavé vlasy tak bude Ryšo, Jakub bude Kubo no a ty Lukáš všade lezieš tak budeš Lézo"..
,, No a ty"...Skočil som mu do reči... ,, Budeš Šulo, lebo nám stále šúlaš cigarety z lístia"...
V tej chvíli nás ani nenapadlo, že tieto prezývky nás budú sprevádzať pol storočia po potlachoch a iných trampských akciách, že stretneme mnoho trampov, ktorí nás budú poznať len podľa prezývky a nie podľa mena... Až oveľa neskôr sme pochopili všetko to, čo sme v ten deň videli z toho starého duba...
,, Dedo ,dedo".... Vyrušil ma zo spomienok vnukov hlások....
,, Ocino mi ukázal ako urobiť oheň bez papiera len s brezovou kôrou a Šulo mi ukázal ako si podávajú trampi ruky"...
,, Ocino mi sľúbil, že ked budeš zdravý, tak ma naučíš hrať na gitare, a že ma zoberieš na potlach"...
,, Áno sľubujem Ti to aj ja. A keď sa mi to nepodarí, tak Ti to za mňa splní ocino alebo naši kamaráti"...
Keď pre nič inšie, tak aspoň preto, aby som ho všetko naučil by som tu ešte chvíľu chcel pobudnúť.... Ale osud to zariadil po svojom.....
,, Pán Lukáš, nebudem vás klamať je to zlé,veľmi zlé"...
To boli slová lekára pred viac ako rokom...
,, Koľko času mám pán doktor"???
,,6 mesiacov, najviac rok"...
Ten rok bol najkrajší, aký som vo svojom nie až tak dlhom živote prežil... Sedel som na dube kde som zažil svoj prvý potlach, ležal som na lúčke, kde som po prvýkrát spal pod širákom, a stál pri opustenom ohnisku, kde nás vyhlásili ako osadu...
Teraz, keď ma už telo neposlúcha ale mozog pracuje skoro na sto percent, ako za trest si neviem spomenúť na žiadnu pesničku.
Ale refrén jednej ma sprevádzal počas celej choroby a dúfam, že ma bude sprevádzať aj na poslednom vandri..
,, Ešte raz by som chcel vidieť západ slnka na horách..Ešte raz by som chcel zájsť si niekde na potlach...Ešte raz, ešte raz"....
,, Dedo prečo plačeš"???
,, Ja neplačem, to mi len niečo spadlo do oka"...
,, No nič, choďte už!!!! Som už unavený a musím sa aj prichystať"!!
,, Ahoj dedo!"...
,, Ahoj ocino!...
,, Ahojte chlapci moji"...
Odišli a len Pán Boh vie, či ich ešte uvidím....
,, Ocino aj tebe niečo spadlo do oka??? A kam sa musí dedo prichystať"??
,, Nie, mne nič do oka nespadlo a dedo sa chystá za starými kamarátmi na posledný vander.. Ale tam my s ním nemôžeme, aspoň nie zatiaľ..... Raz áno".....
,, Ešte raz by som chcel..............."
Peter Haraga – Brčo
kategorie Próza nad 23 let