Vianočná rozprávka (P)

Mladá žena odstavila hrniec z keramickej platne novej modernej kuchynskej linky. Prešla cez obývačku povedľa vianočného stromčeka, pod ktorým bolo množštvo porozbaľovaných detských darčekov a vyzrela cez okno. V záhrade rodinného domu bolo všetko pod snehom. Obed mala dávno hotový. Prihrievala ho už aspoň trikrát. Kde sú tak dlho? Odišli ráno vyskúšať nové sánky a sľúbili, že do obeda budú určite doma. Prečo si len nezobrali mobil? Pomyslela si. Už mali byť dávno späť. Začala mať zlú predtuchu, ktorá pomaly prerastala do strachu.

***

Na Štefana sa schádzajú spolu na osade posledný raz v roku. Za každého počasia. Tento rok bolo mrazivo, ale sucho a bez snehu. Kto mohol, ten prišiel. Zišlo sa dvanásť kamarátov trampov. Každý priniesol okoštovať niečo zo svojej vianočnej kuchyne.

„Toto posielajú Láďo s Rudom a všetkých pozdravujú,“ povedal Šulo a postavil na lavicu fľašku domáceho vína.“

„A nejaký štamprlík na zahriatie by sa nenašiel?“ opýtal sa s nádejou v hlase Ringo. Ale kladnej odozvy sa nedočkal. Ako naschvál sa stalo, že pri všetkých dobrotách nikto nemyslel na pálenku. Dokonca ani Kali nemal svoju domácu orechovicu.

„Tak to je horšie, ako zlé. Dúšok ostrého v tejto zime by sa zišiel,“ pridal sa k Ringovi aj Jardyn a mali pravdu. Podvečer sa naozaj ešte viac ochladilo. Po celom dni na mraze a sýtej hostine boli unavení a bez jedinej kvapky pálenky neobvykle skoro pozaliezali do svojich prístreškov.

Keď sa polnoc zniesla na osadu, všetci už spali. Začalo výdatne a husto snežiť a do rána už neprestalo. Napadlo takmer pol metra. Prvý tohtoročný sneh. Koruny stromov, celý les, osada, aj prístrešky spiacich kamarátov sa potichu pozakrývali hrubou bielou perinou.

Ráno, napriek romantike prvého snehu, nechcel nikto vyliezť. Prvý sa z bielej záľahy okolo deviatej vyhrabal Jerry. Vymietol, alebo skôr vyhrabal ohnisko od snehu a snažil sa rozdúchať oheň. Za Jerrym sa postupne povyťahovali všetci. Každý na seba prehodil, poobliekal a ponavliekal všetko čo len mal a brodil sa k dymiacemu ohnisku. Konečne sa oheň rozhorel veľkým jasným plameňom a začalo z neho aj sálať teplo. Kali uvaril kávu a ponalieval. Mrzlo poriadne, ale snežiť už prestalo. Ako tak sŕkali kávu, zamrmlal do ticha Ringo:

„Dal by som čokoľvek za maličkú ploskačku pálenky!“ Odchlipol si z kávy, nespokojne sa zamrvil a natiahol si pletenú čapicu hlbšie na hlavu. „Ani hrať sa mi nechce v tejto zime. Idem aspoň skontrolovať basu, či mi od toho snehu nenavlhla.“

Jerry si zapálil fajku. Oheň sa už rozhorel do poriadnej vatry. Ringo sa dotiahol s rozbalenou basou naspäť a krútil ustarostene hlavou, lebo bola celá mokrá. Ešte viac mu to zhoršilo náladu a práve chcel znovu niečo zašomrať, keď sa z lesa ozval zvuk. Všetci spozorneli a pozreli sa smerom, odkiaľ zvuk prichádzal. Nechceli veriť vlastným očiam! Ku osade sa blížili nejakí ľudia. Keď zbadali oheň a čudesné postavy okolo neho, s prekvapením zastali. Po chvíli ale predsa len nabrali odvahu a pohli sa dnu, smerom ku kruhu zababušených kamarátov okolo ohňa, ktorí ich príchod mlčky a bez pohnutia pozorovali s o nič menším údivom. Podišli celkom blízko a zastavili.

Bol to mladý chlap v oranžovej športovej vetrovke s nápisom „Gore-tex“. Zaručene vysoké parametre jeho tenkej bundy ohľadom prestupu vodných pár a odolnosti voči vodnému stĺpcu mu zjavne nepostačovali. Mal zarosené okuliare, za nimi vystrašené oči a vyzeral poriadne premočený a premrznutý. V pravej ruke iba s námahou ťahal hlbokým snehom malé sánky, na ktorých sedel asi päťročný chlapček a v ľavej držal za ruku o niečo staršie dievčatko. Za trojicou sa tiahla snehom čerstvá nová hlboká biela brázda.

Chlap si utrel zarosené okuliare a keď si ich znovu nasadil uvidel šerifa Rika s Jerrym, ktorí stáli najbližšie. Trochu sa zarazil. Rik a Jerry sú najvyšší a najurastenejší na osade. Chlapík vyvrátil hlavu dohora a nesmelo sa prihovoril Rikovi, zabalenému v celte:

„Dobrý deň. Nehnevajte sa, ale už tu s deťmi dve hodiny blúdim, nevedeli by ste nám poradiť, kadiaľ sa dostaneme von z lesa?“

Obidve deti s vystrašeným úžasom pozerali striedavo na veľký oheň, na rozlične pobliekané postavy okolo neho, aj na Ringovu basu. Rik si to všimol. Šerifova predstavivosť, zmysel pre tajuplné príbehy, hravosť a fantázia začali okamžite pracovať na plné obrátky. V rýchlosti mu došlo, aký obraz sa asi naskytol deťom, ktoré sa stratili s otcom v lese. Dlho blúdia a nevedia kde sú. V neznámej hore sa im zrazu zjaví pod stromami veľká vatra a okolo nej kruh čudesných postáv. K celému neskutočnému výjavu nevedú žiadne stopy, iba neporušený hlboký biely sneh. Čo sú zač? Kde sa tu vzali?! Nemohlo ich ani napadnúť, že niekto v tomto mraze v lese prenocoval. Ku ich strachu z vlastného blúdenia a zimy sa teraz pridal aj neistý pocit a obava z neznámeho, záhadného a nevysvetliteľného.

Viac Rikovi nebolo treba. Spomenul si na starodávnu rozprávku. Jeho husté dlhé šedivé vlasy, v kontraste so zelenou celtou prehodenou cez plecia, ešte umocňovali jeho dôstojnosť. Prižmúril obidve oči, hodnú chvíľu sa zahľadel smerom k deťom a dlhým hlbokým nádychom nasal nosom vzduch. Potom vydýchol, pomaly sa otočil k vedľa stojacemu Jerrymu a prehovoril vodcovským rozvážnym hlasom:

„Brat Rujeň, ty vieš, že moje oči a uši už dobre neslúžia, ale môj nos sa nikdy nemýli, keď cíti človečinu. Povedz mi, kto sa opovážil narušiť náš pokoj a kohože to k nášmu ohňu mrazivé zimné vetry nesú?“

Všetci kamaráti sklonili hlavy a priložili si dlaň k ústam. Oslovený Jerry, aby sa nerozosmial, prudko stisol medzi zubami fajku. Chvíľku bojoval, ale ovládol sa a Rikovi to nepokazil. Dobre poznal starú rozprávku a zhostil sa svojej novej úlohy. Poriadne si potiahol z fajky, aby získal čas, napravil si veľký čierny stetson, vyfúkol okolo neho hustý biely dym a pevným hlasom odpovedal, ako keby to mal s Rikom nacvičené:

„Dve malé deti, Veľký Sečeň. Zablúdili s nezodpovedným otcom v našich lesoch. Aby nezamrzli, potrebovali by ukázať cestu von z lesa.“

Obidve deti sa zahľadeli s hrôzou v očiach na Jerryho a Rika v presvedčení, že títo čudní obri rozhodujú o ich najbližšom osude. Ich otec sa nadýchol, aby niečo namietal, ale Rik mu to nedovolil. Zamračil sa na neho a pokračoval:

„Aháá, tak predsa človečina! Blúdiaci pocestní. Čo myslíš ty, brat drsný Mrazeň,“ vybral si Rik pre zmenu Ringa. „Pomôžeme biednym ľudským pútnikom a ukážeme im cestu?“

Pohľady otca aj detí sa s nádejou obrátili na Ringa. Ringo, stojaci na udupanom snehu, v pletenej vlnenej čapici narazenej až po nos, s vajglom medzi perami, opierajúci sa o obrovskú basu, bol na nerozoznanie od drsného a nevľúdneho Mrazeňa. Prestal basu utierať, vystrel sa, neľútostne a prísne sa zamračil na hostí a s cigaretou v ústach prehovoril chraptivým hlasom:

„Títo cudzinci prišli nepozvaní medzi nás, dvanástich mesačných bratov. Je tak? A čo býva dobrým zvykom, keď niekto príde medzi nás? Prinesie darček. Niečo pod zub, najlepšie dobrú fľaštičku s pálenkou. Je tak? No a priniesli títo cudzinci darček? Nepriniesli. Nič nepriniesli. Preto navrhujem deti najprv ostrihať. Z ich vlasov si spravím nový slák. Potom si z ich kože ušijem nový obal na moju basu, pozrite, ako mi v noci navlhla. Nakoniec ich mladé mäsko upečieme a zjeme. Už mi v bruchu vyhrávajú všetci basoví hudci!“

Dievčatko, ktorému spod zasneženej pletenej čiapky vykúkali husté svetlé vlasy, si ich rukami rýchlo zakrylo. Chlapček na sánkach na Ringa vytreštil oči. Ich otec chcel niečo povedať, ale Rik mu to zas nedovolil a rýchlo sa spýtal Joka:

„Brat Traveň, lásky čas. A čo navrhuješ ty?“

Joko vyhodnotil situáciu. Dievčatko malo plač na krajíčku a chlapček na sánkach už fňukal. Obaja s poslednou nádejou pozerali cez slzy na neho.

„Bratia moji! Veľký Sečeň, vodca náš! Bratku Mrazeň, uber zo svojej prísnosti. Je čas Vianoc, ktoré sú predsa tvojim veľkým sviatkom. Darujme týmto pocestným výnimočne život a ukážme im cestu.“

Aj Riki videl, že už to nesmie viac naťahovať.

„Múdro hovoríš brat Traveň. Sú Vianoce, sviatky mieru a pokoja. Pomôžeme týmto zblúdilcom. Bratku Lipeň, postaraj sa o nich a ukáž im najkratšiu cestu,“ prikázal Gazovi.

Gazo vstal, podišiel k otcovi a vľúdne povedal:

„Tu mám teplý lipový čaj, napite sa a dajte aj deťom, to ich zahreje.“

„Ďakujeme pán Lipeň.“ Usmial sa na Gaza s úľavou chlapík a zobral si od neho pohár s čajom.

„Poďte, ja potiahnem sánky a vy si vezmite dievčatko na ruky. Ukážem vám cestu dolu. K zastávke. Nie je to ďaleko.“ Gazo chytil šnúru sánok a ťahal ich aj s chlapcom von z osady. Za nimi ich nasledoval otec s dievčatkom na rukách.

Keď sa vzdialili Stenly prehovoril: „Neprehnali sme to? Nebudú mať tie deti šok?“

„Ale nie, to majú namiesto čerta a anjela. Neboj sa, dnešné deti sú odolnejšie z videohier. Budú mať iba veľký zážitok,“ vyhlásil znalecky Pupek. Potom prehrabal pahrebu a prihodil dve veľké polená. Ešte ani poriadne neprehoreli a už sa vracal Gazo.

„Tak ako?“ spýtal sa ho Joko.

„Dobre,“ uškrnul sa Gazo. „Vyviedol som ich až celkom dolu k asfaltke. Deti sa cestou ukľudnili a volali ma ujo Lipeň. Keď sme sa lúčili, ich otec mi daroval toto. Vraj to je pre nás všetkých, že sme ich neupiekli a nezjedli.“

Gazo siahol do vrecka a vytiahol nerezovú reklamnú ploskačku so sadou štamprlíkov. Na ploskačke bolo vygravírované logo známej slovenskej banky. Pedro mu ju nedočkavo zobral z ruky, odskrutkoval vrchnáčik, priložil hrdlo pod nos, znalecky ovoňal a radostne zanôtil:

„Dneska mi už fóry, nějak nejdou přes pysky...“ Podal fľašku šerifovi Rikovi, ten ju zdvihol nad hlavu, slávnostne s ňou trikrát zakrúžil, ako Veľký Sečeň s vatrálom a prehovoril:

„Výborná a najmä plodná spolupráca bratia moji! Šťastné a veselé Vianoce a dobrý rok 2013!“ Potom sa schuti napil a dal ju kolovať.

„Aj tebe Veľký Sečeň, aj tebe!“ ozývalo sa spokojne z kruhu kamarátov.

***

Konečne začula, ako sa odomykajú dvere.

„Mami, mami!“ Z predsiene vybehlo dlhovlasé blonďavé dievčatko a o niečo menší chlapček. Pribehli až k nej a obe deti ju pevne objali. Čupla si k nim.

„Celí ste premočení! Kde ste boli tak dlho?“

„My sme boli v čarodejnom lese a takí ujovia nás chceli zjesť!“ vyhŕklo z chlapčeka.

„Mne chcel Mrazeň s basou ostrihať vlásky, ale nakoniec nás dobrý ujo Lipeň vyslobodil a zachránil!“ dodalo dievčatko.

Do obývačky vošiel nižší chlap v okuliaroch.“

„O čom to hovoria? Kde ste tak dlho? Už som sa bála.“

Podišiel k manželke s deťmi a objal ich.

„Ahoj. Som rád, že sme doma. Najprv si dáme s deťmi horúcu vaňu. Sme premrznutí a hladní. Potom ti pri obede všetko porozprávame. Fakt neuveríš, čo sa nám prihodilo...“

 

Peter Benča – Pedro

3. místo v kategorii Próza oldpsavců

Další spřízněnou soutěží je

Kenyho VOLEJ,

soutěž vodáckých povídek. Propozice a informace k soutěži najdete na :

http://kenyhovolej.cz/soutez/

Kontakt

Jan Hafran Frána Lísková 20, 31200, Plzeň
e-mail: soutez.Trapsavec@seznam.cz
soutez.trapsavec@seznam.cz