Zakliaty vrch (P)

   Zimné vandre sú kapitolou samo o sebe. Ono v tej dobe nezvykne bývať ne jak moc teplo a tak nie je potrebné nejak obzvlášť piť. Konkrétne mam na mysli chladené nápoje. Ak sa predsa len trochu spotíme stačí postáť a je to v poriadku. Nakoľko začiatok roka bol v znamení predĺženého víkendu vyrazili sme už vo štvrtok ráno. Šofér autobusu vyzvedal z ktorého frontu sa vraciame, slušný cestujúci odvracali hlavy a zdvorilo nám uvolňovali zadnú časť vozidla. Pri vykladaní batohov šofér utrúsil nejakú poznámku že už sme doma a aj keď to myslel úplne ináč mal v podstate pravdu. Hneď vedľa zastávky bola benzínová pumpa a to je veľmi dôležité strategické miesto. Na rozdiel od krčiem bývajú tieto zásadne otvorené a mimo toho že sa môžeme zásobiť palivom do benzínového variča je tu aj možnosť nákupu cigariet a piva.
   S fľaškami výnimočne vychladeného nápoja sme sa vzdialili do bezpečnej zóny kde sme vytiahli mapu. Ku cieľu našej cesty viedla len jedna jediná značka a asfaltka. Trasu úzkokoľajky sme nepočítali pretože bolo veľmi málo pravdepodobné že by cez zimu bola odhrnutá. Hodili sme sa na značku s tým že občas si to skrátime. Táto možnosť sa nám naskytla už čoskoro. Bolo  to vynikajúce. Takmer rovina, prešlapaný chodník slniečko. Čo viac si tulák môže priať. Asi po hodine skončili stopy a po ďalšej pre istotu aj chodník. Pred večerom sme konečne našli chodník a na ňom stopy. Bohužiaľ boli to naše stopy a my sme sa nachádzali neďaleko miesta z ktorého sme ráno vychádzali. Brodenie potoka a šlapanie v snehu majú ku sebe veľmi blízko. Dôkazom tejto definície bol stav našej obuvi a tak rýchlo nasekať drevo čo to usušiť navariť vyspať sa. Ďalší pokus sa konal až na ďalší deň. Však aspoň sme sa prešli a ušetrili peniaze ktoré by sine boli minuli hore na chate.
   Ráno nás pod naším exkluzívnym stromom prebudila klimatizácia ktorá napriek svojej dokonalej nehlučnosti bola maximálne účinná. Takže čím skôr do nôh. Každý z nás bol presvedčený že sa v ten deň dostane po chatu a na ďalší zavanie naša vlajka na vrchole.
   V ten deň sme sa nedali zlákať nijakou skratkou ,miesto štyroch hodín to trvalo dobrých osem no ale nakoniec sa to podarilo. Chata stála pred nami mohli sme sa jej dokonca aj dotknúť akurát sa nedalo vojsť dnu. Bolo zatvorené. Podľa nepatrných stôp sa dalo usúdiť že posledné živočíchy tipu Homo Sapiens opustili toto územie v dobe prvej vlny privatizácie. Dôkazom tohoto bol pracne odmontovaný transparent ktorého obsahom bol akýsi šport mieriaci na KSČ ale to sa už nedalo tak dokonale identifikovať.
   No ale železnička cez leto premávala pretože to bolo napísané v novinách a tak sme sa rozhodli preskúmať okolie stanice. Samotná stanica bola len akousi drevenou napodobeninou zastávok MHD ale bolo tu čosi lepšie. Vagón odstavený na konci koľajišťa vybavený kachľami a drevenými pričňami. Úplne nepochopiteľné pre nás boľo že bôľ otvoren. Naše šťastie dosiahľo neprekonateľné rozmery. Bezdomovec ktorý v kabáte získanom od charitatívnej organizácie nachádza zabudnutú tisíckorunu by bol oproti nám smutným človekom. Teplo, sucho, zásoba dreva minimálna na dva dni, vydina kopca ktorý pokiaľ naše informácie siahajú nikto v zime nepokoril. Zvrhlo sa to v takú menšiu oslavu po ktorej sme pospali ako drevá.
   Ráno som maľ zdanie akože počujem rušeň a nadávky v zmysle pchania sa do zadných častí tela obyvateľov západnej Európy ale nebraľ som to vážne. Vagónik má svoj vek takže je to určite čisto charizmatického pôvodu. Obrátiľ som sa na druhý bok a spánok nabral druhý dych. Mal som kopec všelijakých nezmyselných snov a ten posledný že rni ktosi stupil kanadou na nohu už vlastne ani snom nebol. Všetci boli hore a železničné spojky odpočítavali vzdialenosť. Viezli sme sa smerom od cieľa našej cesty. Na konečnej a jedinej zastávke našej cesty sme už boli zbalený. Zvonku sa ozývala nemecká konverzácia a naše vyľoďovanie mi pripomínalo situáciu spred roka kedy sme sa zobudili uprostred fotbalového ihriska kde sa o malú chvíľu mal začať zápas akejsi horskej ligy.
   Tam sme sa dopracovali ku vysvetleniu. Akýsi zberateľ ponúkol za vagón rozprávkovú sumu a tak bolo treba rýchlo konať. Usilovný priaznivci lesných žeľezníc dokázali tej noci nemožné. Ako sme sa pozdejšie dozvedeli dopraviť vagón v ktorom sa mimochodom nachádzali naše maličkosti nebola žiadna sranda. Isteže sa s nami nepočítalo ale ako ukážka funkčnosti vagóna sme v tomto obchode zohrali maximálne pozitívnu úlohu. Iné to bolo s našim kopcom ktorý sa na nás škodoradostne škľabil sponad prúžku hmly. Asi to ešte nebol ten pravý čas na náš zimný prvovýstup.
   "Však mi na teba vyzrejeme," povedali sme si a vydali sa smerom ku benzínke.

Ján Nôžka – Šupák

kategorie Próza nad 23 let